SLÁVNE OSOBNOSTI V KÁTLOVCIACH

vsdp. Mons. ThDr. JUDr. Izidor Holovič

  • (1896 – 1974), apoštolský protonotár a kátlovský farár (1964 – 1974)

Narodil sa 24. februára 1896 v Kočíne. Maturoval na gymnáziu v Trnave. Teológiu študoval v Ostrihome. Pre nedostatočný kanonický vek po skončení štúdia teológie bol v roku 1917 katechétom v Budapešti. Za kňaza bol vysvätený 7.júla 1918 v Ostrihome. Kaplánom bol v Ladiciach, od roku 1920 vo Vrábľoch, v roku 1921 už v Dvoroch nad Žitavou a od roku 1922 vo Vrbovom. V roku 1926 ho biskup ThDr. Pavol Jantausch, trnavský apoštolský administrátor – čestný občan Trnavského samosprávneho kraja in memoriam povolal za špirituála Kňazského seminára v Trnave, kde bol aj zastupujúcim profesorom filozofie. V roku 1932 sa stal assessorom a examinátorom katechétov. Po preložení seminára do Bratislavy v roku 1936 pokračoval v tejto službe aj tam. V roku  1938 sa stal cenzorom, prosynodálnym sudcom – 1943, kanonikom Družnej kolegiálnej kapituly sv. Martina v Bratislave – 1945. V roku 1940 ho pápež Pius XII. najskôr vymenoval za svojho kaplána – monsignora a napokon ho v roku 1947 povýšil za apoštolského protonotára. V roku 1941 obhájil rigorózne skúšky na Katolíckej bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzite v Bratislave – dnes Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave – a získal titul ThDr. Dizertačnú prácu síce odovzdal už na začiatku svojho štúdia v roku 1934 pod názvom: De Regno Dei juxta Evangeliorum doctrinam, pričom od 1940 roku sa už zapísal na štúdium  na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, dnešná Univerzita Komenského a v roku 1946 tu získal titul JUDr. V rokoch 1948 – 1952 bol farárom vo Farnosti sv. Martina v Bratislave. Komunistická diktatúra ho najskôr dala uväzniť – vo väzení bol načas aj so spišským pomocným biskupom Dr. Štefanom Barnášom (1900 – 1964), potom ho degradovali z funkcie farára a od roku 1957 ho sledovala Štátna bezpečnosť. Dovolili mu vykonávať len funkciu kaplána v Prašiciach, Šišove a Norovciach pri Topoľčanoch. Neskôr mu dovolili pracovať vo farnosti Plavecký Peter na Záhorí a napokon sa stáva farárom v Kátlovciach pri Trnave, kde aj 26.januára 1974 zomiera. Na miestnom cintoríne ho 30.januára 1974 pochoval  biskup RNDr. Július Gábriš, trnavský apoštolský administrátor. Komunistickí predstavitelia chceli po smrti tohto aristokrata medzi kňazmi pošpiniť a rozšírili o ňom nepravdivú a štvavú kampaň v bratislavskom Večerníku a Trnavskom hlase – no vďaka Pánu Bohu, že v Kátlovciach tomu skoro nik neuveril a tzv. kátlovský poklad, drobné a nezamenené peniaze, ktoré sa našli po prelátovej smrti sa pekne krásne spočítali a pod kuratelou biskupského úradu vrátili na kátlovský farský účet. Nebyť komunizmu u nás, tak táto výrazná postava viery ovplyvnená svätosťou rektora Kňazského seminára v Trnave a v Bratislave, ThDr. Michala Buzalku, pomocného biskupa – kandidáta na svätorečenie, by ešte viac mohla v Cirkvi dokázať a pozitívne ovplyvniť nie len úzky okruh ľudí, akými napríklad je farnosť, no predovšetkým hlavne široký okruh a to cez kňazov Slovenska, ktorí od roku 1936 študovali v Bratislave a pán prelát bol ich duchovným vodcom – špirutálom, ale i možno ako biskup Katolíckej cirkvi. Lebo biskup Jantausch navrhoval do Ríma za biskupov troch svojich kňazov: Michala Buzalku – stal sa Jantauschovým pomocným biskupom, generálneho vikára Ambróza Lazíka – stal sa diecéznym biskupom a nástupcom biskupa Jantauscha a tretí vraj bol špirituál Holovič, ktorý sa stal len prelátom – nosil na hlave mitru aj keď nie biskupskú, ale bol to len maľučký krôčik od biskupskej hodnosti, ktorá by ho v čase demokracie pravdepodobne neminula – no Pán Boh to tak nechcel! A tak apoštolský protonotár Mons. Dr. Holovič predsa len zostáva v spomienkach svojich vďačných kátlovských veriacich, ktorí sa k nemu hlásia a na neho nezabudnú už aj kvôli pamätnej tabuli v predsieni farského kostola z 16. februára 2013, ktorú daroval Trnavský samosprávny kraj v zastúpení svojho predsedu Dr.h.c.Ing. Tibora Mikuša; Obec Kátlovce v zastúpení svojho starostu Pavla Johanesa a farnosť Svätého Ducha Kátlovce. Predseda TTSK mu pri tejto príležitosti udelil 16. februára 2013 aj Pamätnú medailu predsedu TTSK – in memoriam za duchovný prínos v trnavskom regióne.

Božena Bzdúchová

  • učiteľka, (26.6.1915, Brezová pod Bradlom, zomrela 10.6.1998 v Kátlovciach)

Po skončení ľudovej školy v Kátlovciach vyštudovala Učiteľský ústav v Modre. Ako učiteľka pôsobila kratší čas v Liptovskom Hrádku a potom dlhý čas až po odchod do dôchodku učila na ZŠ v Chtelnici. Celý život mala veľmi rada literatúru a hlavne poéziu. Svoju lásku k poézii prenášala aj na svojich žiakov, ktorých pravidelne pripravovala na recitačné súťaže.  Zachoval sa jej prorocký odkaz, ktorý napísala do pamätníka spolužiaka Paľa Ušáka: “Preukážete najlepšie služby štátu a národu, ak pozdvihnete nie strechy domov, ale duše občanov; lebo lepšie je, aby veľké duše prebývali v malých domoch, ako nízke duše v príbytkoch veľkých”. Medzi jej koníčky patrilo aj kreslenie. V Kátlovciach sa dlhé roky angažovala v miestnej knižnici. V určitom období viedla aj obecnú kroniku. Po smrti svojich rodičov bola poslednou obyvateľkou “horného” mlyna. Na miestnom cintoríne ju pochoval evanjelický farár Michal Zajden z Trnavy.

Emil Čapoš

  • učiteľ, (27.7.1928-6.1.2001)

ZŠ vychodil v Kátlovciach, meštiansku školu v Chtelnici, absovoval Učiteľské lýceum v Trnave, v roku 1955/57 absolvoval Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave s kvalifikáciou -promovaný pedagóg. Vyučoval: 1946-1947 na Kysuciach, 1947-1949 Naháč, Horné Dubové, 1950-1951 zákl. vojenská služba, 1956-1976 ZŠ Dechtice, 1976-1988 ZŠ Kátlovce, vo funkcii zástupcu riaditeľa pôsobil 8 rokov, 1988-1990 vykonával pedagogický dozor v školskej družine. Koníčky: fotografovanie, turistika – v TJ Kátlovcie viedol turistický oddiel “Katarínka”

Štefan Eliáš

  • riaditeľ školy v Kátlovciach (20.8.1928 v Šoporni-24.6.1996 v Trnave)

Po skončení základnej školy v Šoporni, pokračoval v štúdiu na gymnáziu  v Trnave, kde zmaturoval v roku 1947. Po maturite nastúpil ako výpomocný učiteľ na Strednú školu v Šoporni. Kvalifikáciu si doplnil diaľkovým štúdiom na Vysokej škole pedagogickej v Nitre a Bratislave. V roku 1951 bol spolu so svojou manželkou preložený na Neuplnú strednú školu v Kátlovciach, kde sa stal riaditeľom. Vo funkcii riaditeľa pôsobil o roku 1951 až do roku 1968, kedy bol preložený na cvičnú školu pri Pedagogickej fakulte v Trnave (5. ZŠ na ulici J.Bottu). V Kátlovciach sa s veľkým úsilím   angažoval pri realizácii prístavby školy (ukončená v roku 1959). Ako člen rady MNV prispel k realizácii ďalších obecných projektov. Určitý čas viedol  kátlovskú kroniku. Vo svojich aktivitách sa venoval požiarnikom, ktorí v tom čase dosiahli významných úspechov.  Pôsobil ako poslanec ONV v Trnave, kde sa stal predsedom “Komisie pre školstvo a vedu”. Bol vyznamenaný diplomom “Vzorný učiteľ”.

Jozef Horth

  • náboženský spisovateľ, katolícky kňaz (3.2.1786 Klčovany, okr. Trnava – 6.9.1876, Kátlovce)

Študoval na gymnáziu v Komárne, filozofiu a teológiu v Trnave. V r. 1810-1819 bol kaplánom v Modre, Doľanoch, Hlohovci, 1819-1862 farár v Kátlovciach. Príslušník druhej generácie bernolákovcov, autor náboženských prác. Popri dušpastierskych povinnostiach sa J. Horth venoval celé roky aj prekladu Evanjelií a Listov k pôstnej dobe, ktoré vyšli tlačou v roku 1840 v Skalici. Bol milovníkom literatúry a už za svojho kaplánskeho účinkovania aj ako farár v Kátlovciach veľa venoval na slovenské knihy ako aj cudzojazyčné teologické diela. Ostala po ňom pomerne bohatá knižnica, v ktorej knihy mal presne evidované, očíslované a uložené; v Kátlovciach, Doľanoch a aj na ďalších pôsobiskách sa zachovalo niekoľko exemplárov kníh s rukopisným označením “Exlibris Josephi Horth”. Keď v roku 1870 bol založený Spolok sv. Vojtecha, medzi prvými podporovateľmi a šíriteľmi myšlienok A. Radlinského bol aj 86-ročný kátlovský farár J. Horth.  Podľa dostupných informácii je nesporné, že J. Horth bol vedený ako 1. člen spolku SSV za obec Kátlovce.

Pavol Jančovič

  • dôstojník čsl. armády, podplukovník (24.8. 1927-13.7.1980)

Základnú školu vychodil v Kátlovciach. Po skončení meštianskej školy v Chtelnici, odchádza na gymnázium do Šaštína, potom  prestúpil na gymnáziu v Trnave, kde zmaturoval. Absolvoval Vojenskú akadémiu v Liptovskom Mikuláši, slúžil v čsl. armáde, kde dosiahol hodnosť podplukovníka. Za sympatie s “dubčekovou politikou” bol začiatkom 70. rokov preradený do nižšej funkcie, kde zotrval až do svojej smrti.

Mária Kolesíková

  • úradníčka, prom. právnička (2.5.1922-4.11.1997)

ZŠ absolvovala v Kátlovciach, po jej skončení pokračovala na Obchodnej akadémii v Trnave, ktorú skončila s maturitou v roku 1946. Na Právnickej fakulte UK v Bratislave ukončila štúdium občianskeho práva. Pracovala v štátnej správe. V rámci činnosti “Slovenskej katolíckej mládeže” (SKM) v Kátlovciach viedla spevokol, ktorý účinkoval pri rozličných slávnostných príležitostiach, najmä pri  cirkevých sviatkoch. Hrala na gitare a príležitostne aj na organe v kostole. Angažovala sa aj pri účinkovaní kátlovských ochotníkov, kde režírovala viacero divadelných hier, v ktorých si aj sama zahrala. Okrem spevu sa zaujímala o fotografovanie, pričom viacero starších fotografií Kátloviec z odobia po II. svetovej vojne zachytil práve objektív jej fotoaparátu. Okrem toho bola členkou poľovníckeho spolku, čo bolo v tom čase považované za veľkú zvláštnosť.

Ing. Albín Kostolanský

  • chemický inžinier (15.1.1921 v Kátlovciach-7.4.1979 v Bratislave)

Prvý syn Teofila Kostolanského a Márie rod. Piačkovej. Obecnú školu (5 tried) navštevoval v Kátlovciach. Postupne vyštudoval osemročné gymnázium v Trnave a Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave, kde získal inžiniersky diplom v odbore chemického inžinierstva. Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval 4 roky vo Výskumnom ústave chemickom, potom pracoval  v Chemickom ústave SAV. Ďalej pracoval v CHEMPIKU – chemická projekčná inštitúcia. Okrem iných projektov pracoval aj na projekte podniku CHEMOLAK Smolenice.

Ing. Móric Krippel

  • lesný inžinier, (5.9.1867 Kátlovce, okr.Trnava- 23.11.1945 Šopron, Maďarsko)

Otec Štefan K., matka Mária rod. Reinolová. V rokoch 1887-90 študoval lesníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, vysokošk. prof. Od roku 1880 pomocný lesník v Banskej Bystrici, od r.1893 na lesnej správe Gheorghieni, 1904 hl. lesník, 1907 lesmajster, od. 1908 vedúci katedry lesnej ťažby a lesného priemyslu Vysokej školy baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici, v rokoch 1919-1938 v Šoproni, prednášal lesnú ťažbu, lesný priemysel, lúkarstvo, pasienkárstvo, poľovníctvo a náuku o zbraniach, od roku 1926 na dôchodku v Šoproni.

Florián Mihalovič

  • učiteľ, správca školy, organista (22.6.1862-8.3.1932 v Kátlovciach)

Manželka Barborka Mihalovičová, rod. Prochádzková. Po skončení ľudovej školy vyštudoval Učiteľský ústav v Modre, na kátlovskej škole začal učiť v roku 1895, v čase, keď na faru nastúpil farár Jozef Plechlo. Na škole pôsobil až do roku 1927, kedy odišiel do dôchodku. Bol správcom školy a organistom.

Koloman Mihalovič

  • učiteľ, správca školy, organista (14.9.1906 v Kátlovciach-20.10.1994 v Trnave)

Syn F. Mihaloviča a podobne ako otec, po skončení ľudovej školy, vyštudoval Učiteľský ústav v Modre. Na kátlovskej škole začal učiť v roku 1927, kde pôsobil až do roku 1949, kedy odišiel do Voderád. Na škole viedol spevokol. Bol správcom školy do roku 1940, a potom až do roku 1949 bol vo funkcii riaditeľa školy.V tridsiatych rokoch bol hráčom prvej futbalovej jedenástky v Kátlovciach. V rokoch 1932-1935 bol aj veliteľom DHS v Kátlovciach. Bol prvým kátlovským kronikárom (od roku 1935).

Paľo Oliva

  • kňaz, básnik, (vl. meno Pavol Ušák, pseudonym Ivo Martinovič, Milo Jurišov, Mirko Hrázdecký, Paľo U. Oliva) 16.11.1914, Kátlovce, okr. Trnava – 1.3.1941 Poprad-Kvetnica, pochovaný v Poprade)

usak_olivaOtec Ondrej Ušák, roľník (1884-1960), matka Ernestína, rod. Martinovičová (1889-1974). Pochádzal z početnej rodiny. V rodine sa narodilo celkom 6 detí. Žiaľ mladí rodičia pochovali 3 dcérky ešte v deckom veku. Neskôr sa narodil starší brat Jozef potom Pavol. Keď mali Jozef a Pavol 14 a 16 rokov sa narodila sestra Anička. Osud bol však rodine nepriaznivý. Pavol po skončení štúdia, dva týždne pred primíciami pochováva svojho brata Jozefa, ktorý zomiera na tuberu. Jozef zomrel ako 28 ročný a zanechal mladú ženu, ktorá očakávala práve dieťa.

Pavol v roku 1934 maturoval na gymnáziu v Trnave, potom bol poslucháčom teológie v Trnave, Bratislave a v Spišskej Kapitule, v roku 1939 bol vysvätený za  kňaza. Do novembra roku 1939 pôsobil päť mesiacov ako rímsko-katolícky kaplán vo Veličnej na Orave, po ochorení na TBC sa liečil najskôr v Martine, potom v Kvetnici. Bol príslušníkom generácie básnikov katolíckej moderny. Literárne začal tvoriť v Trnave, kde jeho básnické začiatky usmerňoval R. Dilong. Ako aktívny člen gymnziálneho literáneho krúžku začína poéziou a recenziami. Básne uverejňoval v katolíckych časopisoch (Plameň, Kultúra, Saleziánske zvesti, Rozvoj).
Knižne vydal zbierku básní Oblaky, ktorá vznikla počas jeho štúdii v Spišskej Kapitule. Reedícia tejto zbierky vyšla v SSV v roku 1966. Časť veršov z pozostalosti vyšla v pietnej pamätnici. V roku 1991 vydal v Slovenský spisovateľ výber z jeho básní pod názvom: “Bosk pozná smútok úst…” Jeho tvorbu charakterizuje osobitá obrazotvornosť a mysticizmus, vyznačuje sa lyrickým pohľadom na rozmanitosti života; v básňach na duchovno-náboženské motívy a na tému smrti sa vyrovnáva s vlastným osudom. Na jeho počesť sa v Kátlovciach, od roku 1992 uskutočňuje literárna súťaž v prednese poézie a prózy školskej mládeže  “Kátlovce Paľa Ušáka-Olivu “.

Ing. Michal Sorentíny

  • strojný inžinier (29.4.1934 – 27.4.1981)

Základnú školu navštevoval v Kátlovciach, potom študoval na gymnáziu v Trnave. Absolvoval štúdium na Vysokej škole technickej v Košiciach, kde študoval na Fakulte ťažkého strojárenstva, v roku 1958 tu získal diplom strojného inžiniera. V roku 1959 nastúpil do ZTS Dubnica, kde pracoval do roku 1962. V tom istom roku sa oženil a nastúpil do Slovnaftu n.p. v Bratislave. Zomrel po ťažkej chorobe v roku 1981 ako 47-ročný.

Ondrej Stríž

  • železničiar, výpravca, inšpektor, staničný dispečer, (17.12.1925 v Kátlovciach – 14.12. 1984 v Trnave)

Základnú ľudovú školu navštevoval v Kátlovciach, po skončení 7.triedy, odišiel študovať na Rímsko-katolícke biskupské gymnázium v Trnave. Ihneď po maturite na gymnáziu v roku 1947 nastúpil do služieb Štátnych železníc. V rokoch 1948-1949 absolvoval kurzy pre výpravcu vlakov. Ako výpravca bol autorizovaný v stanici Melčice v roku 1949. V tom istom roku nastúpil na základnú vojenskú službu. Po skončení sa vrátil na miesto výpravcu. Necelý rok po skončení zákl. vojenskej služby musel vo februári 1951 nastúpiť na mimoriadne vojenské cvičenie (podľa paragrafu § 39), ktoré trvalo až do októbra 1953.
Po návrate z vojenského cvičenia sa vrátil k železnici, kde zastával miesto výpravcu v Cíferi, neskôr v Rači, odkiaľ bol preložený na stanicu “Bratislava-východ” (nákladná stanica, po bratislavsky “Rendez”), kde zastával funkciu “staničný dispečér” až do roku 1984. Dosiahol osobnú hodnosť “inšpektor”. Zomrel po krátkej a ťažkej chorobe ako 59 ročný. V rokoch “dubčekovského odmäku” 1968 a 1969 prispieval do satirického časopisu “Roháč”, pod pseudonymom Ondrej Pltník.

Teofil Ušák

  • prekladateľ, spisovateľ, PhDr. (24.6.1922 v Kátlovciach – 16.12.1999 v Bratislave)

Základnú školu navštevoval v Kátlovciach, potom študoval na gymnáziu v Trnave. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave študoval  cudzie jazyky a dejiny svetovej literatúry. Štúdium zakončil doktorátom. Prekladal z francúzštiny, nemčiny, angličtiny a taliančiny. Z francúzštiny preložil: Kapitán Fracasse, (T.Gautier), Deti kapitána Granta, Pätnásťročný kapitán, Dobrodružstva kapitána Hatterasa,  Robur dobyvateľ (J. Verne), z nemčiny  prekladal najmä Karla Mya: Bandity z Arizovny, Duch Llana Estacada, Winnetou 1., 2. a 3. diel, Za pokladmi Inkov,  z anglického jazyka Červený pirát, Lovec jeleňov (J.F. Cooper).  Vlastnú tvorbu uverejňoval pod mnohými pseudonymami ako Rudolf Haas, Boris Vasiljevskij, G. Hamilton a iné. Jeho vlastná tvorba je málo známa. Na pokračovanie v týždenníku Sloboda mu vyšli dobrodružné romány: Lovec od striebornej rieky (1969), Drahokam bengáského maharadžu (1970), Poklad pod kláštorom (1971), Zafír tisíc divov (1972, pseudonym Gabriel Falk).

Jozef Vágovič

  • (17.5.1931 v Kátlovciach, zomrel 14.5.1997 v USA)

Po skončení ZŠ v Kátlovciach študoval na gymnáziu v Šaštíne, Galante a maturoval v Trnave. Po maturite pôsobil ako učiteľ v Bučanoch a popri zamestaní študoval na pedagogickej fakulte v Bratislave. V roku 1952 odchádza do emigrácie. Spočiatku sa zdržoval v utečeneckom tábore vo Wels, Rakúsko, odtiaľ odišiel do Talianska, kde býval striedavo vo Foglizze, Turine a Fossane. V roku 1956 emigroval do USA, kde sa  natrvalo usadil v Brooklyne. Patril medzi čulých kultúrnych pracovníkov slovenskej emigrácie. Venoval sa hlavne poézii, literárnej histórii, prekladal najmä z lužickej srbštiny. Publikoval v zahraničných časopisoch, napr.: Most, Slovenské hlasy z Ríma, Slovák v Amerike, Literárny almanach a po roku 1989 aj na Slovensku v časopisoch Verbum, Historická revue a v Katolíckych novinách. V roku 1994 bol hosťom na literárnej súťaži “Kátlovce Paľa Ušáka OLIVU”, kde predniesol svoju báseň “Rodná dedina”.  V roku 1995 vo vydavateľstve DON BOSCO (Bratislava) mu vyšiel výber z poézie “Čas žatvy”.

Juraj Bartolomej Vágovič (Vagovics)

  • básnik, učiteľ ( 27.3. 1793 Kátlovce , okr. Trnava – 26.5.1873 Eger, Maďarsko)

Otec Martin, matka Helena. V roku 1815 vstúpil do cisterciánskej rehole, v roku 1821 bol vysvätený za kňaza.  V rokoch 1816-18 pôsobil ako učiteľ na gymnáziu v Jágri, 1821-31 Székesfehérváre, 1831-34 učiteľ a kazateľ na lýceu v Pécsi, 1834 – 36 riaditeľ gymnázia a predstavený rehoľného domu v Székesfehérváre, 1836-39 pôsobil ako učiteľ, duchovný či v hospodárskych funkciách rehole v Tósokberénde, Veszpréme, Pecsi. 1859-68 prior, od 1868 zástupca priora v Jágri. Autor po latinsky písanej príležitostnej poézie.

Ján Zádory (Zádory, do roku 1864 Draxler, pseudonym Estrergályi Kátlóczy, Solymos, Tornajo, Zadori Armin)

  • náboženský spisovateľ, cestopisec (6.11.1831, Kátlovce – 30.12.1887 Esztergom – Ostrihom, Maďarsko)

Otec Anton Drexler, lesník (?-1846), matka Anna (?-1846), sestra Jozefa Pantočeka (1804-1884).
Základnú školu navštevoval v Boroch, 1841-42 študoval na piaristickom gymnáziu v Leviciach, 1842-44 v Nových Zámkoch, potom Mosonmogyaróváre, 1846-47 v Ostrihome, od roku 1847 teológiu v Trnave, 1851-54 teológiu, franc.,angl. a tal. jazyk. prírodné vedy a históriu na univerzite vo Viedni, 1854 bol vysvätený za kňaza, 1864 doktor filozofie na univerzite v Pešti. Od 1854 kaplán neskôr farár v Balážských Ďarmotách, 1864-67 prof. na katedre dogmatiky seminára v Ostrihome, 1874 pápežský komorník, 1884 ostrihomský kanonik. Autor náboženských prác, z ktorých exegické dielo o listoch sv. Pavla (1860) ocenila Teol. fak. univerzity v Budapešti, spracoval životopis pápeža Pia IX, dejiny Margitinho ostrova v Budapešti, knižne vydal viacero kázní, zostavil a preložil niekoľko modlitebných knižiek, autor cestopisov, najmä zo svojich ciest do Talianska a Španielska. Prekladal z nemčiny a taliančiny do maďarčiny. Články a štúdie z oblasti literatúry, histórie a cirkevných záležitostí publikoval v rozličných časopisoch.